reklama

Pod dozorom za volantom

Minister vnútra sa chystá zaviesť zmeny vo vydávaní vodičských preukazov novým vodičom. Je pochopiteľné, že rozmýšľa nad tým, ako znížiť vysoké číslo vážnych dopravných nehôd, ktoré spôsobujú začínajúci vodiči. Táto téma mi je blízka, sama sedím za volantom len tretí rok, preto by som chcela ponúknuť pohľad začínajúceho vodiča na to, čo naozaj treba zmeniť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (16)
Obrázok blogu
(zdroj: www.cas.sk)

Prvým návrhom ministra Lipšica sú skúsení spolujazdci. V ideálnom svete to možno má logiku. No u nás ani nie. S týmto návrhom prichádza hneď niekoľko problémov. Po prvé, ľudia si robia „vodičák“ preto, aby boli samostatní a nemuseli byť naďalej závislí od iných. Dajme si jeden z milióna príkladov. Michal chce ísť navštíviť svoju priateľku do vedľajšej dediny. Podľa ministra Lipšica by s ním mal ísť aj jeho otec, pretože ten je skúseným vodičom a musí dohliadať na svojho syna, ktorý dostal „vodičák“ len nedávno. Brať svojho rodiča na vlastné rande však nie je snom nikoho z nás. Druhým problémom môže byť, že v ideálnom svete síce je stále „po ruke“ starší skúsenejší šofér, no v realite to môže byť z času na čas komplikovanejšie. Uveďme si ďalší príklad. Potrebujem ísť na úrad na druhý koniec mesta, auto mám, prebytok času nie, no poblízku nie je žiaden „skúsený vodič“. Čo teraz? Mám si zavolať taxík hoci mi pred domom stojí auto a šoférovať viem?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Problémov s týmto návrhom sa nájde určite viac, no myslím, že sme už všetci pochopili nezmyselnosť takéhoto návrhu.

Nechcem vyznieť celkom negatívne. Lipšic má pravdu v tom, že s mladými začínajúcimi vodičmi treba niečo robiť. Nemôžeme sa len nečinne prizerať, ako bezdôvodne zomierajú nevinní ľudia na cestách ako dôsledok neuváženého šoférovania iných. Keďže som svoje skúšky na vodičský preukaz nerobila až tak dávno, svoje mesiace v autoškole mám ešte celkom čerstvo v pamäti, a preto by som rada dala ministerstvu obraz o tom, čo naozaj treba zmeniť.

Môj výcvik v autoškole trval asi tri mesiace. Teoretické hodiny som mala raz týždenne, rovnako ako jazdy. Teóriu musí každý zvládnuť sám, omnoho dôležitejšie sú pre každého vodiča jazdy, pri ktorých si má tieto teoretické vedomosti skúšať v praxi. Pri jazdách v autoškole by mal každý prejsť čo najväčším množstvom rôznych situácií, v ktorých sa ako vodič ocitne a mal by dostať možnosť riešiť ich ešte s pomocou inštruktora, ktorý môže kedykoľvek zasiahnuť. Jednoducho, mal by sa naučiť všetko, čo by ako vodič mohol potrebovať, keď sadne za volant. Moje jazdy vyzerali takto. Trvali zakaždým asi 30 minút. Z nášho mesta som sa nepohla. Jazdila som stále po uliciach, križovatkách, stopkách a „jednosmerkách“, ktoré poznám naspamäť a prešla by som nimi aj po slepiačky bez porušenia zákona. Naše mesto bolo pre autoškolu podľa môjho inštruktora asi dokonalé, malo všetko, čo sme sa potrebovali naučiť- svetelnú križovatku, kruhový objazd, jednosmerné ulice, obojsmerné ulice, stopky, vedľajšie i hlavné cesty. No čo viac si priať? Možno aspoň raz ísť i mimo obce, napríklad. Alebo si skúšať cúvanie aj skôr ako pár dní pred skúškami a na parkovisku, kde nie sme jediným autom široko-ďaleko. Parkovalo by sa mi po prvýkrát trochu ľahšie s pocitom, že za prípadné vzniknuté škody nie som plne zodpovedná a má mi kto pomôcť. Lenže náš inštruktor sa zjavne spoliehal na to, že ak nám to náhodou nepôjde, aspoň neoškrieme jeho auto ale naše vlastné. A to už nie je jeho problém.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Môj kurz v autoškole mi dodal toľko sebavedomia, že som síce získala „vodičák“ bez problémov na prvý krát, no trvalo mi niekoľko týždňov, kým som nabrala odvahu sadnúť si do nášho auta a vyraziť na cesty. Aj to len za prítomnosti môjho otca, ktorý mi pomáhal prekonať stres z prvej cesty. Ten sa však len znásobil potom, ako som takmer narazila do auta stojaceho za mnou na križovatke, keď som objavila, že ručná brzda sa má používať aj inokedy ako pri parkovaní. Ja viem, možno zniem ako pravá blondýna, ale ja som naozaj sedela prvýkrát za volantom až v autoškole a čo ma nenaučili tam, to som nevedela. A tak mám odvtedy strach zo všetkých kopcov, na ktorých musím zastaviť, pretože sa stále bojím, že sa pohnem dozadu a zabrzdím až na aute stojacom za mnou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Okrem toho, že by sa mal dávať väčší dôraz na výučbu a skúšanie, by si malo ministerstvo vnútra spraviť poriadok najmä vo vlastných radoch. Ako inak, ako „policajnými kamarátmi“ sa dá vysvetliť, že moji spolužiaci a rovesníci, ktorí jazdia ako blázni a každý deň čakám na správu, že niekoho zrazili alebo zabili sami seba, prežili celú skúšobnú dobu bez zobratia „vodičáka“ a stále si jazdia, ako sa im zachce? Veľa mladých vodičov si myslí, že sú neohroziteľní a úžasní, hoci naozaj sú arogantní a hlúpi, teda aspoň za volantom. A pokiaľ im niekto „neklepne po prstoch“, zrejme sa na tom nič nezmení. Jedno je však isté. Povinní spolujazdci to nevyriešia.

Miroslava Germanová

Miroslava Germanová

Bloger 
  • Počet článkov:  42
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Milujem cestovanie,svoju rodinu,svojho priateľa, farby, prírodu, sladkosti, nakupovanie a dobrých a múdrych ľudí. Nemám rada pokrytectvo, ľudskú hlúposť, huby a nesprávne skloňovanie dva/dve :) Zoznam autorových rubrík:  život devätnástky:)škola, mesto, domovláskapeoplemoje srdcovkySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu