Na neohľaduplných vodičov v našom meste som si už zvykla. Čo iné mi zostávalo? Trebišov je tak preplnený autami, že premávka je tu v istých hodinách hustejšia ako na parkovisku pred čínskou pôrodnicou. A to máme v meste a okrese takmer najvyššiu nezamestnanosť na Slovensku...
Možno práve preto, že Trebišov je malé mesto, ľudia si tu toho v autách viac dovolia. Chalani, ktorí predvčerom dostali vodičáky, majú hneď nábeh na to, aby im ich zobrali. Každý, kto dostane do rúk auto, je hneď strašne „cool" a musí to dokázať celému okoliu, preto máme každý deň mesto plné kohútikov, ktorí sa musia predvádzať pred kamarátmi či známymi, aby ukázali, že na to „majú".
Keď idem po meste autom, som opatrná. No keď som obyčajný chodec, moja bezbrannosť voči vodičom je väčšia. Dnes som sa s priateľom prechádzala po ulici. Bolo konečne krásne teplo a obaja sme sa tešili z leta, keď som si všimla, ako sa k nám blíži červené auto. Od križovatky si to dosť „rúbalo", ako sa u nás hovorí, no povedala som si- iba ďalší splašený šofér. My sme sa rozprávali ďalej, ignorujúc väčšiu mláku, okolo ktorej sme prechádzali. Nebezpečné spojenie: splašené auto + mláka + my na chodníku vedľa cesty, sme si uvedomili trošku neskoro. Až keď na nás táto mláka celým svojím objemom pristála. Ja som zostala v prechodnom šoku, nechápala som celkom, čo sa stalo. Až po chvíľke mi začalo dochádzať, že to auto naozaj vošlo plnou rýchlosťou do nič netušiacej mláky, ktorú poslalo priamo na nás. Takýchto situácii, teda aspoň podobných, som už zažila viac, no moje reflexy, alebo skôr moje šťastie, vždy stáli na mojej strane. Tento krát som, nanešťastie, nevyviazla tak ľahko. Ani sme si s priateľom nestihli všimnúť značku toho auta, aby sme mu neskôr mohli trochu vynadať. Tak rýchlo odfrčal.
Skupinke detí, ktorá stála na opačnej strane ulice, sa ani nečudujem, že ich chytil záchvat smiechu, keď nás tak videli. Predstavila som si nás v takom spomalenom filmovom zábere, ako sa k nám blíži auto, vojde do mláky, ja sa hodím na priateľa a pritom kričím: „Nieeeeeeeeee" a obaja zostávame s veľkými očami stáť nehybne na chodníku, zatiaľ čo počuť iba pomalé „Špleeeeeeeech!". Muselo to byť z pohľadu pozorovateľa naozaj vtipné:-).
Horšie to vyzeralo z našej pozície. Priateľ išiel práve domov zo skúšky, takže mal na sebe úplne výnimočne oblek(ja som sa tvárila hrdo, akého mám fešákaJ). Špinavá mláka nás z tohto dôvodu veľmi nepotešila, no musím uznať, že ako osviežujúca letná sprcha to nebolo až také zlé. Len toho vodiča by som ešte rada videla. Možno ako stojí pri policajtoch a platí peknú mastnú pokutu za prekročenú rýchlosť...