Akokoľvek sa tomu pokúšam brániť, zdá sa, že to začína byť naozaj pravda. Bez Facebooku je človek úplný outsider a nemá šancu držať krok so všetkým, čo sa v jeho okolí deje.
Chtiac- nechtiac sme do toho zatiahnutí všetci. Deti, súrodenci, priatelia, rodičia, politici, umelci, spolužiaci-všetci sú na Facebooku. A väčšina z nich si tam vybudovala svoj nový domov. Trávi tam každučkú voľnú chvíľu, delí sa o všetky svoje osobné i neosobné veci a púšťa tam každého, kto príjme „friend request". Tak sa v dnešnej dobe tvoria „priateľstvá". Pošlete „request" a počkáte, kým vám ho dotyčný potvrdí. A máte nového kamaráta. Expresné a jednoduché. Ako všetko nové, čo nám táto doba prináša.
Len si nie som celkom istá, či je to aj také skvelé, ako sa zdá.
Keď som bola na základnej, svoj voľný čas som trávila von, na rôznych krúžkoch, poprípade pri telke pri pozeraní Maxihry alebo nejakých seriálov. Čo robia deti dnes? V škole surfujú na internete cez svoje mobily, po škole idú domov a pripájajú sa na Facebook a celý deň strávia tam. Čo tam tak dlho robia, to ani ja neviem. So svojimi kamarátmi a spolužiakmi si píšu správy a chatujú, komentujú si vzájomne fotografie, ktoré vystavili celému svetu na obdiv a robia si kvízy typu: „Kto je vaša obľúbená osoba?", na ktoré im odpovie nejaký vnútorný facebookový mechanizmus. Keď sa im náhodou odpoveď nepozdáva, hoci ju aj tak zverejnia, urobia si ďalší a ďalší a ďalší test. A tak majú každý deň novú obľúbenú osobu. No nie je to super?
Čo mi je však najviac ľúto, je to, že sa ľudia nevedia už spolu ani normálne rozprávať. Jediné, o čom hovoria, keď sa stretnú je, či videl to a to na Facebooku, alebo či videla čo ten a ten písal včera večer. A keď sa stane nejaká väčšia udalosť, ľudia si už ani nezavolajú, len to „vylepia" na Facebook. A kto tam náhodou nie je, nemá šancu sa to dozvedieť.
Ja som sa tak napríklad dozvedela o smrti dvoch chlapcov z nášho okolia. Moji známi a priatelia si vyvesili statusy, v ktorých ich oplakávali. Dokonca zriadili skupinu „na pamiatku" týmto chlapcom. To som už ale mala toho dosť. Nie je takáto udalosť príliš vážna na to, aby si o nej ľudia len chatovali? Nemali by sa o svojich pocitoch deliť so svojimi skutočnými priateľmi osobne namiesto toho, aby verejne celému svetu písali, ako im zosnulý kamarát chýba? Veď to je najosobnejšia a najsmutnejšia vec. Delenie sa s ňou takýmto spôsobom ju pre mňa úplne znevažuje. A znevažuje podľa mňa i pamiatku zosnulých. Pochybujem, že by sa tešili, že ich fotky visia na Facebooku ako na výveske a každý si tam k nim niečo píše. Ja neviem, ale toto celé mi len ukázalo, na akej úrovni je osobná komunikácia medzi mladými ľuďmi. Ja medzi nich patrím, ale nemienim svoj život žiť na internete.
Rozmýšľam, kam sa až chceme dostať. Budeme onedlho posielať kondolencie cez správy na sieti? K narodeninám a sviatkom si už inak ako cez Facebook ani negratulujeme. Je to predsa pohodlnejšie a rýchlejšie. Tak rozmýšľam, kam táto cesta až môže zájsť. Budú rodičia komunikovať so svojimi deťmi v rámci jednej domácnosti cez internet? Budú spoločnosti vyhadzovať ľudí on-line? Budú smútočné oznámenia posielané hromadne všetkým „priateľom" na Facebooku, keď sa niečo zlé prihodí?
Mne sa to už začína zdať trochu pritiahnuté za vlasy. Čo si myslíte vy?
